Zmätok v mojej hlave

V poslednej dobe dosť zanedbávam blog, nevenujem sa mu. Bohužial nemám chuť písať články, neviem čo skôr spraviť. Rozmýšlam a rozmýšlam ale moje myšlienky sa mi stále pletú. Vždy sa nechám oklamať, som naivná, viem to ale nič nerobím. Stále tá istá pesníčka, zažila som ju mnohokrát. Každý na mňa kašle, ja sa ich nevzdávam aj ked oni by ani na sekundu nezaváhali a opustili ma. Cítim sa tak sama a preto to robím. Viem že to nieje správne ale som snad na dne. Nechápem. Niekedy mám pocit že ostatní majú väčšie práva ako ja. Ja si tie práva uberám. Koľko krát sa to musí zopakovať aby som pochopila? Stalo sa mi to 4 krát. Som naozaj hlúpa a nikdy nepochopím že to bolo nesprávne rozhodnutie. Snažím sa prispôsobiť ale nemôžem sa zavdačiť všetkým. Ked urobím správnu vec vždy ostanem sama. Nikto pri mne nestojí. Budem sa s mojim dúfam že dočastným osudom zmieriť. V podstate si to píšem pre seba. Dokázala by som sem napísať všetky podrobnosti ale strácam súkromie. Ale bohužial na počítači sa rýchlejšie píše ako v denníku. No asi by som internetu nemala až tak veriť. Samá faloš, či už v reáli alebo virtuálnom svete. Myslím že sa ľudia zmenili, ale k horšiemu. Ani neviem k čomu spejeme. Asi pravdepodobne k zániku. Politika, o tej už radšej ani nehovorím. Celý svet je zkazený, neverím síce na rok 2012 ale viem si predstaviť svet o pár desaťročí. Budú to nákupné centrá a dotykové počítače, či pár ľudí prosíkajúc o posledný pohár vody? Možno až teraz moc žijem budúcnosťou. Ved plánujem si snad celý život. Tak vráťme sa do reálu. Dneska sa odovzdávali vysvedčenia. Som celkom spokojná, hlavne s tým že som nedostala horšiu známku ako dvojku. Našťastie sme mali iba tri hodiny krutého mučenia. A potom dlhý príhovor našej riaditeľky. Rozmýšlala som nad písaním nie poviedkou ale knihou, ale moja slovná zásoba to moc nezvláda. Hlavne kvôli všetkým problémom ktoré sa v tejto dobe dejú.